Počas tehotenstva som absolvovala prípravu na pôrod a prihlásila som sa aj na kurz, ale stihla som iba jedno stretnutie, lebo v ôsmom mesiaci tehotenstva ma pre tvrdnutie brucha hospitalizovali. Preto som nemohla chodiť ani na cvičenie pre tehotné. Keby som vedela, že existuje niečo, čo si môžem prečítať, tak by som si to prečítala. Ale aj to „niečo“ by malo byť také, aby naozaj pomohlo..
Najväčší problém vidím v tom, že som porodila bez toho, aby som si bola vedomá následkov nesprávnych krokov v neprospech dojčenia.
Napríklad toho, že v pôrodnici mi dieťa nepriložili na brucho, ale ho zobrali na novorodenecké oddelenie. Po dvoch hodinách ho môj manžel vypýtal a dostali sme odporúčanie prikladať ho čo najviac. Lenže som o kontakte koža na kožu nevedela a darmo som ho prikladala, keď stále spal a neprisával sa poriadne. Rodila som v sobotu a do pondelka som mala pocit, akoby sa vôbec ani nenapil. Stlačila som prsník, ale nič z neho netieklo. Preto som si myslela, že nemám mlieko. Bola som z toho veľmi smutná.
Požiadala som sestričky, nech skontrolujú, či malý pije. V zúfalstve som poslala priateľkám, ktoré už deti mali, video, ako sa malý dojčí, aby mi potvrdili, či to robím dobre. Doktorka pri pohľade na mňa povedala, že ani jej sa nepodarilo dlho dojčiť a pre prípad, že by som dojčenie nezvládla, mi odporučila konkrétnu značku umelého mlieka, s ktorou vraj ona bola spokojná. Pri prepustení z nemocnice som mala zakrvavené bradavky a odporúčanie, aby sme cestou domov zabezpečili prášok umelého mlieka.
Po príchode domov som bola v značnom strese. Jednak z bolestivých bradaviek, keď ma bolelo každé jedno priloženie a tiež preto, lebo malý si vyžadoval dojčenie často. Nevedela som, či je smädný, lebo bolo dosť teplé počasie, alebo preto, lebo sa nedokáže nasýtiť. Kúpili sme odsávačku mlieka, lebo som si myslela, že pomôže, ak budem odsávať. Skúšala som dojčiť cez klobúčiky, odsať mlieko a podávať cez cievku, aj z pohárika, lebo som si bola vedomá, že ak mu dám fľašu, tak sme možno s dojčením skončili. Lenže dojčeniu nepomohlo ani to a keď mal malý 9 dní, moje bradavky vyzerali hrozne. Boli úplne doráňané a už len pomyslenie na dojčenie mi spôsobovalo bolesť. Vtedy som sa rozhodla zavolať poradkyni pri dojčení, na ktorú som dostala číslo.
Poradkyňa pri dojčení prišla k nám domov, upravila prisatie, skontrolovala uzdičku, ktorá bola prirastená a odporučila prestrihnutie. Ja som ani nevedela, čo to znamená, aj keď mi poradkyňa vysvetlila, že môže spôsobiť nesprávne prisatie a tým poranenie bradaviek. Ale toho, hoci jednoduchého zákroku, som sa stránila. Odďaľovala som ho až do obdobia, kým mal malý vyše mesiaca. Nakoniec sme ho museli absolvovať opakovane.
Po šestonedelí som išla na kontrolu k svojmu gynekológovi a ukázala som mu aj hrčku v prsníku, ktorá tam bola už dva dni. Povedal, že to je upchatý mliekovod a mám to rozmasírovať v sprche pod teplou vodou, čo som aj poctivo robila. Po týždni som už však mala stvrdnutú polovicu prsníka. Išla som do poradne s malým a keďže môj gynekológ ordinoval v inom meste, keď som už bola v budove nemocnice, zastavila som sa na gynekológii, aby sa na to pozreli. Lekárka mi dala injekciu oxytocínu, aby sa spustilo mlieko a potvrdila, že ide o upchatý mliekovod. Upozornila som ju, že konzistencia mlieka je iná, ako z druhého prsníka. Do pár dní som už mala prsník začervenaný, tvrdý, extrémne bolestivý. Malý odmietal prisať sa, dojčil sa iba z druhého prsníka. Bol víkend. Už som to nevydržala. Išli sme na pohotovosť, kde ultrazvukom zistili, že prsník je plný hnisu a vraj ho treba otvoriť. Veľmi som sa zľakla a hľadala som možnosť, ako sa zákroku vyhnúť. Lekár trochu odsal hnis pomocou striekačky, predpísal mi antibiotiká a nariadil kontrolu o dva dni. Žiaľ, antibiotiká nezabrali a bola som hospitalizovaná. Prsník otvorili, aby odstránili absces a vyčistili. Tá bolesť bola obrovská a aj keď som mala všelijaké myšlienky kvôli prístupu personálu, bola som paralyzovaná strachom a bolesťou a nič som nedokázala namietať.
Dostala som liečbu antibiotikami. Malý bol so mnou. Cez deň mi pomáhal manžel a v noci sa pri nás striedali staré mamy. Vtedy sa naučili používať šatku na nosenie. Dojčenie z operovaného prsníka v nemocnici neodporučili. Po desiatich dňoch malý začal úplne odmietať dojčenie z ľavého prsníka, trvalo to mesiac.
Nakoniec vysvitlo, že cez rany na bradavke sa dostala do prsníka nejaká baktéria a tá spôsobila vytvorenie abscesu. Naše trápenie s dojčením trvalo 4 mesiace. Teraz má malý 14 mesiacov a stále sa dojčí.
Mamičkám, ktoré dojčenie len čaká, jasne odporúčam čím skôr získavať informácie z dôveryhodných zdrojov,
navštevovať prípravu na pôrod a dojčenie, namiesto všelijakých článkov na internete a odporúčaní na fórach čítať knihy, ktoré majú dobré referencie. Treba si zabezpečiť poradkyňu pri dojčení aj po pôrode pre prípad, ak by predsa boli nejaké problémy, aby sa dali včas riešiť. Keby som mala ďalšie dieťa, určite by som chcela, aby dojčenie skontrolovala poradkyňa už v pôrodnici, lebo za svoju neznalosť som zaplatila vysokú cenu.
To, čím som prešla, bola oveľa väčšia bolesť, ako pôrodné bolesti. Aj fyzicky, aj na duši.
Silu bojovať za dojčenie mi dodala desivá predstava, že ak by som to vzdala, cítila by som obrovskú ťarchu, že oberám svoje dieťa o niečo podstatné. Pri dojčení sa ku mne pritúli a pozrie sa mi do očí. Je to neopísateľný pocit. Príbeh našej cesty nech slúži matkám, ktoré ešte majú možnosť sa pripraviť na dojčenie, ako príležitosť požiadať o kompetentnú pomoc a ochrániť seba aj dieťa pred veľkou bolesťou.
Flóra Deák
Príbeh bol zverejnený v magazíne BIJO Matka (2019)
Foto: edibediphotography a Monika Molnárová
Pre bližšie info klinite SEM
